Ako sa žije so stómiou
Mgr. Tatiana Skovajsová, námestníčka pre ošetrovateľstvo,
NsP Nové Mesto nad Váhom, n. o.
Dlhé roky sa stretávame v práci. Marta Kovačovicová je žena plná elánu a chuti do života. Nie vždy to tak bolo. Prečítajte si, ako sa jej žije so stómiou. Vstúpte do jej súkromia.
5.15 hod. Crn-crn-crn! Budíček vytrvalo vyzváňa. Nuž čo, tak musím vstávať, veď dnes je streda a idem do práce. Spolu so mnou vstáva aj moja milovaná Iluša (to je moja dvadsaťštyriročná ileostómia). Prvú cestu teda meriam na toaletu vymeniť vrecko, podložku. Hlavne podložku musím dôkladne prilepiť, lebo od toho sa bude odvíjať celý môj deň. Zvyčajne táto ranná starostlivosť o Ilušu trvá celých štyridsaťpäť minúť. Je to tak, skôr to nedokážem.
6.00 hod. Čas beží a ja utekám do garáže, lebo do práce to mám dvadsať minút autom. Do Nového Mesta nad Váhom, kde pracujem ako pracovník transportu biologického materiálu v nemocnici.
6.25 hod. Preberám službu od kolegu, prečítam si záznam, čo treba ešte z nočnej zmeny dokončiť. Prezlečiem sa do pracovného odevu a kolotoč rannej zmeny sa začína roztáčať. Hlavne, aby som mala služobný telefón na správnom mieste, teda vo vrecku, lebo bez neho by som nezvládala byť všade a načas. Funguje to tak, že zbieram biologický materiál na jednotlivých pracoviskách v nemocnici a prepravujem ho v termoboxe do príslušných laboratórií. Telefón mi slúži hlavne na to, aby som bola včas na správnom mieste. Odbery, ktoré sú na STATIM (urgentné laboratórne vyšetrenia), tie prednostne odnesiem do laboratória. Vždy mám na pamäti, že na skorý výsledok čaká lekár, aby mohol včas začať so správnou liečbou. Jeden nikdy nevie, kedy bude tým pacientom.
Moja Iluša sa mi, samozrejme, občas pripomenie. To aby som nezabudla, že ju mám. Priebežne teda idem prekontrolovať a vypustiť vrecko.
8.00 hod. Ak je čas, tak sa rýchlo naraňajkujem a ďalej sa venujem pracovným povinnostiam. Stále mám na pamäti, aby mi nepodtiekla podložka, lebo to by bola nežiaduca komplikácia. A keď predsa, tak musím zvládnuť výmenu za päť až desať minút.
8.30 hod. Už mi zvoní mobil, musím utekať do príjmovej ambulancie. Práve dofrčala rýchla sanitka, a tak sa ponáhľam s biologickým materiálom do laboratória. Keď sa vrátim, vykonávam bežnú obchôdzku po pracoviskách a roznášam výsledky do rúk lekárov.
10.00 hod. Práve sa rozpršalo a ja sa presúvam aj v tomto daždi opäť do hematologického laboratória po objednanú krvnú konzervu. V jednej ruke dáždnik, v druhej termobox. Kaluž-nekaluž, treba sa ponáhľať. Letná búrka mi však neuškodí.
10.30 hod. Rýchlo sa prezliekam, skontrolujem, v akom stave je Iluša, či sa nebúri. Potom sa presúvam do lôžkového oddelenia po ďalší biologický materiál.
11.00 hod. Dopoludňajšia zmena je veselá. Prinášam množstvo výsledkov z jednotlivých laboratórií, ktoré rozdelím podľa odosielateľa a roznášam ich ordinujúcim lekárom.
12.00 hod. Konečne obed. Jedlo si nosím z domu, všetko prevažne mleté a odšťavené, lebo moja Iluša je prieberčivá a často mi robí po nevhodnej strave starosti.
13.30 hod. Znova vybieham po materiál, niečo urgentné sa zomlelo na oddelení. Dáždnik už netreba, lebo letná búrka prehrmela. Je krásny letný deň. Už sa teším na ukončenie pracovnej zmeny.
14.30 hod. Práve prichádza kolegyňa, aby ma vystriedala v práci. Píšem narýchlo do knihy hlásenia, čo som nestihla ešte dokončiť, a odchádzam domov.
15.00 hod. Skontrolujem svoju Ilušu, to už v pohodlí domova, a na polhodinku si vyložím nôžky, veď v práci som dnes nachodila 16 000 krokov, ktoré mi zrátal krokomer.
16.00 hod. Obliekam si pohodlné oblečenie a turistické topánky, beriem košík, paličku a vychádzam do blízkej hory na prechádzku. Je krásne. Svieža zeleň, vtáčiky štebocú, vdychujem svieži vzduch znovuzrodenej hory a idem na svoje tajné hríboviská. V hore sa potulujem po známych chodníčkoch, ale zabočím aj mimo vychodených cestičiek. Tam sa dajú najskôr objaviť nejaké huby. Hoci bola búrka, hora je pomerne rýchlo obschnutá.
18.00 hod. Začínam sa poberať domov. Dnes sa mi podarilo nájsť päť hríbikov hrabáčikov a dva dubáčiky. Pomaly sa vlečiem dolu kopcom len tak z nohy na nohu, lebo som aj unavená, ale moja myseľ je radostná, nepremýšľam nad svojím ochorením, hora ma vždy vylieči z každej boľačky.
19.00 hod. Konečne som doma, hríbiky očistím, nakrájam a dám sušiť. Aj by som si zajedla takej praženičky s hubkami, ale moja Iluška by mi to neodpustila. Tak si odšťavím zeleninu – mrkvu, kaleráb, petržlen – a večeru doplním mixovaným tvarohom.
20.00 hod. Prichádza na rad pozrieť si televízor, čo je nové vo svete, veď zajtra mám voľný deň.
21.30 hod. Telefonát od kolegyne z práce, že ráno nemôže prísť do práce pre podvrtnutú nohu. Tak som jej prisľúbila, že ráno prídem, hoci som sa už tešila na zajtrajšie voľno.
22.00 hod. Už aj hajde do postele, ráno sa vstáva do práce. Rýchla kontrola kamošky a dobrú noc!
AKTIVITY BEŽNÉHO DŇA
Po každej operácii je veľmi dôležité včasné zapájanie sa do bežných samoobslužných aktivít. Samozrejme, že je to veľmi náročné obdobie nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Čím skôr začneme so zapájaním sa do každodennej aktivity, tým rýchlejšie sme schopní dostať sa do pôvodnej fyzickej kondície a zvládať všetky aktivity, ktoré sme zvládali pred operáciou. Ako tento proces môže prebiehať, sme sa spýtali pani Marty Kovačovicovej.
Marti, aké boli vlastne prvé hodiny a dni po takej zložitej operácii, ako je operácia v tráviacom trakte?
U mňa takáto situácia bola pomerne zložitá, pretože som v priebehu jedného týždňa bola operovaná trikrát. Nestihla som sa ešte ani spamätať a poobzerať sa vôkol seba po jednej operácii a už som mala prípravu na ďalšiu. Zodpovedne teda môžem hodnotiť až obdobie bezprostredne po tretej operácii.
Prvé hodiny po operácii sú vlastne len také, že človek precitne a zoznamuje sa s novou situáciou. Zratúva, koľko hadičiek mu odkiaľ „trčí“ a, samozrejme, má ubolené celé telo. Táto situácia sa ale z hodiny na hodinu mení. Večer v deň operácie som už mala potrebu aspoň si za pomoci sestričiek sadnúť a povystierať si ruky, nohy. Nebolo to však nič ohurujúce, lebo sa mi začala točiť hlava, tak ma sestričky dali do horizontálnej polohy. Druhý deň som už začínala s cvičením nôh v ležme, robila som rôzne pohyby chodidlami, ako prepínanie prstov na nohách, prepínanie lýtok a aspoň čiastočne upažovanie rúk na lôžku. Takto vyzerali moje prvé aktivity po operácii. Na tretí deň som už začínala so samoobslužnými činnosťami – nalievala som si vodu do pohára, posadila som sa a aj som za pomoci personálu chodila po izbe. Každý deň prichádzala rehabilitačná sestrička. Ja som však tiež sama viackrát za deň cvičila ďalšie cviky na lôžku alebo v sede. Samozrejme, že vždy som nemala chuť a silu cvičiť, ale musela som sa premôcť a nevynechať ani jeden deň. Po desiatich dňoch som už videla výsledky svojho snaženia. Bola som takmer samostatná aj čo sa týka ošetrovania stómie. Teraz už môžem vyhlásiť, že cvičenie v pooperačnom období ma veľmi posunulo vpred. Preto si myslím, že je veľmi dôležité čím skôr sa zapájať do denných samoobslužných činností, do aktivít bežného dňa. Rovnako veľký pokrok som urobila, keď som navštívila svoju záhradku plnú kvetov a začala sa o ňu s láskou v rámci možností starať.