Hrám bábkové divadlo a veľa cestujem

Zhovárala sa Michaela Hromadová

Milí naši čitatelia, jedno krásne slnečné októbrové popoludnie som mala možnosť stráviť vo veľmi milej spoločnosti. Pokúsim sa vám preto sprostredkovať náš príjemný rozhovor v nasledujúcich riadkoch.

Pani Iveta, ako by ste sa predstavili našim čitateľom?
Narodila som sa v Prešove, síce ma osud na osem rokov zavial až do Bratislavy, kde som pracovala, no po Nežnej revolúcii som sa vrátila do svojho rodného mesta. Bývam so svojou dcérou Baškou a štvornohým miláčikom menom Lili. Venujem sa bábkovému divadlu. Moja práca je zároveň mojím koníčkom.

Kedy sa začali vaše zdravotné problémy?
Stómiu mi vyviedli v roku 2013. Bolo to pre rakovinu konečníka. Ja som si myslela, že je to zlatá žila. No po návšteve chirurga som bola vyvedená z omylu. Musela som podstúpiť operáciu, pri ktorej mi bol urobený vývod hrubého čreva Bolo mi povedané, že to bude dočasná stómia a po reoperácii budem ďalej fungovať ako predtým. Absolvovala som rádioterapiu, nebolo to nič príjemné. Lekári mi oznámili, že som vyliečená, no ja som mala stále nejaký čudný pocit. Nezdalo sa mi, že je to v poriadku. Spomenula som si na stomika, ktorému tiež zrušili stómiu, s tvrdením, že je všetko v poriadku a on bude môcť viesť plnohodnotný život, a po reoperácii a zanorení vývodu ostal inkontinentný. No to mi veru ako plnohodnotný život nepripadalo a ak som mala tiež takto dopadnúť, radšej som nechcela podstupovať žiadnu reoperáciu. Samozrejme, že som ešte podstúpila mnoho vyšetrení. Nakoniec sa moje obavy potvrdili a výsledky vyšetrenia ukázali, že to nebude v poriadku, a síce už nebudem mať stómiu, no svalstvo môjho konečníka nebude schopné pracovať. Aj lekárka mi povedala, že pokiaľ mám funkčnú stómiu, nie je problém, aby som s ňou fungovala naďalej. Tak sa moja dočasná stómia zmenila na trvalú.

Ako ste znášali situáciu po operácii a príchod do domáceho prostredia?
Zhruba rok po operácii som bola vyradená z divadla, kým som sa dala do poriadku a bola schopná pracovať. Po operácii som bola smutná a nevedela som, ako budem ďalej žiť. Už v nemocnici som stretla viacerých stomikov, ktorí sa však uzavreli do seba a úplne prestali komunikovať s okolitým svetom. A to je podľa mňa obrovská chyba. Ja som mala tiež strach, no prelomila som bariéru a pýtala som sa. Sestra, ktorú som zahrnula svojimi otázkami, bola veľmi ochotná a ústretová a všetko mi pekne vysvetlila. Môj nádor bol „lenivý“, ako ho nazvali lekári, moja choroba sa nešíri ďalej a ja nemám žiadne ďalšie komplikácie, ako je to u mnohých pacientov. Všetko som zvládla aj vďaka svojej dcére, ktorá mi bola veľkou oporou.

Určite vám veľmi pomohlo aj bábkové divadlo, ktorému sa venujete.
Máte pravdu. Bábkové divadlo je moja vášeň. Hrať divadlo bolo to, čo ma vždy zaujímalo. Hrám, píšem si scenáre, vyrábam bábky a kulisy. Všade mám škatule s marionetami. Ukážky mojich predstavení môžete vidieť aj na mojej stránke divadielkogašparko.sk. Vo svojom repertoári mám približne 20 rozprávok. So svojimi predstaveniami chodievam do škôlok, škôl, na rôzne mestské a dedinské akcie, jarmoky. V byte mám malú dielničku, kde si bábky sama vyrábam. Je to krásna práca a veľmi ma napĺňa. Neviem si predstaviť, čo iné by som robila.

"Moja práca je zároveň mojím koníčkom."

Ako ste sa dostali k takémuto krásnemu a zaujímavému povolaniu?
Divadlu som sa venovala už ako osemročná a ostalo mi to dodnes. V tom období bolo úžasné, že za návštevu krúžkov sa neplatilo a navštevoval ich človek, ktorý tam bol rád a bavilo ho to. Ako staršia som viedla menšie deti, s ktorými sme hrávali divadlo. Aj popri práci som sa mu neprestala venovať. Hrávala som deťom, dcére a jej spolužiakom a povedala som si, že by som bábky – marionety rada aj vyrábala. Naštudovala som si anatómiu marionety a už ma od tejto myšlienky nič neodradilo. Som dosť zručný človek, často som majstrovala nielen doma, ale aj u susedov. Všetko si vyrábam svojpomocne. Hrám každý deň od pondelka do piatka. Denne mám približne dve predstavenia. Donedávna som si celé predstavenie odrozprávala sama. No keď mi lekárka povedala, že moje hlasivky na tom už nie sú najlepšie a môžu mi vypovedať službu, rozhodla som sa, že si predstavenia začnem nahrávať. Obávala som sa trochu reakcie ľudí, no nakoniec vysvitlo, že to boli predčasné a zbytočné obavy. Mojim predstaveniam to čaro neubralo.

A vaše kroky nasleduje aj vaša dcéra, ktorá tiež vyrába marionety.
Presne tak. Marionety a bábkové divadlo je naša spoločná vášeň. Baška chodila na strednú umeleckú školu, no na vysokej mala úplne iný odbor. Raz skúsila len tak vymodelovať priateľa, no a postupne mala ďalšie a ďalšie zákazky. Ja si vyrábam bábky do svojich predstavení, prevažne sú to rozprávkové bytosti. Baška vyrába aj podobizne známych a tiež aj marionety pre súkromné osoby na objednávku. Baška mi pomáha aj s organizáciou okolo predstavení. Dnes sme boli napríklad hrať v Bardejove.

Vašou vášňou je aj cestovanie. Aké máte cestovateľské plány?
Cestovanie mi nerobí žiadny problém. Cestujeme trio: ja, moja dcéra Baška a naša malá Lili. Veľmi rada lietam, užívam si to, lietadlo je pre mňa súčasťou dovolenky. Napríklad tento rok sme boli pri mori v Taliansku. Navštívili sme aj Londýn a New York, kde nás uchvátil nádherný Central Park, boli sme pri Soche slobody a s úžasom sme sa prechádzali po štúdiách Warner Bross. Naše najbližšie plány sú Dubaj a Maledivy. Trvalo rok, kým sme si naozaj potykali so stómiou a s pomôckami, no teraz už nemám žiadny stres a naplno sa oddávam svojmu koníčku – cestovaniu. Rozhodne treba mať so sebou vždy dostatok pomôcok. Oporou počas letu mi bol ochranný film.

"Neviem si predstaviť, čo iné by som robila."

Takže so svojimi pomôckami ste spokojná a znamenajú pre vás istotu a pocit bezpečia?
Moje pomôcky držia veľmi dobre. Používam jednodielny výpustný systém. Pri mori mi veľmi dobre poslúžilo malé uzavreté vrecko. Viem, že mnohým stomikom, najmä mužom, pomáhajú so starostlivosťou o stómiu manželky alebo deti. Ale povedzme si úprimne, kto vám vymení vrecko lepšie ako vy sám? Podľa mňa nikto. Mnohí stomici odmietajú komunikovať a uzatvárajú sa do akejsi bubliny. Chodievala som aj na kluby stomikov, moja práca mi to nedovoľuje, a tam so tiež narazila na mnoho negativistov. Pomôcky objednávam prostredníctvom zásielkovej služby, je to fantastická vec, pomôcky mi prinesie kuriér a ja nemusím nikam chodiť.

Čo by ste na záver nášho rozhovoru odkázali čitateľom časopisu Radim?
Pozitívne myslenie je niečo, čo vám určite odporučí každý, treba sa dívať na vrecko ako niečo, čo vám umožňuje ďalej žiť, a nie niečo, čo váš život zaťažuje. Keď máte možnosť žiť, tak treba žiť hneď teraz a užiť si život a vždy mať nejaký cieľ a po jeho splnení si treba dať vždy nový a nový.