Kto nešportuje, takmer nežije

augusta 26, 2020

Categories Bevægelse og Aktiviteter , Kost , Stomi , stomia

Mgr. Michaela Hromadová, Call Center Operator, ConvaTec 

Milí čitatelia, po pol roku vycestoval časopis Radim opäť za jedným z vás. Dúfame, že nasledujúce odpovede pána Miroslava budú pre všetkých stomikov povzbudením a inšpiráciou.


Čo by ste o sebe prezradili?
Začal by som asi tým, že celý život žijem v Banskej Bystrici, kde som sa narodil. Mám 61 rokov, s manželkou vychovávame tri deti, respektíve prvý syn je už dospelý a žije v zahraničí. V spoločnej domácnosti s nami ostali dospievajúce dvojičky. Vyučil som sa za sklenára a tomu sa venujem dodnes. V práci som si sám sebe pánom a tak mi to aj vyhovuje.


Ako začali a pokračovali vaše zdravotné problémy?
Stómiu mi vyviedli pred štyrmi rokmi. Keď sa objavili prvé príznaky, neriešil som ich, no ako pretrvávali, povedal som si, že to nebude v poriadku a asi po troch mesiacoch som sa rozhodol navštíviť lekára. Ten mi to po vyšetrení povedal na rovinu, že buď pôjdem na operáciu, alebo zomriem. Diagnóza znela rakovina hrubého čreva. Päťcentimetrový nádor na hrubom čreve potvrdil aj známy lekár. Bol to veľký šok. V priebehu niekoľkých dní som podstúpil operáciu. Stómia. Vývod hrubého čreva bol trvalý, nezvratný. Niekedy uvažujem, čo by sa stalo, keby som nav­štívil lekára už po prvých príznakoch a nečakal tri mesiace. Či by stómia nebola iba dočasná, iba na pár mesiacov a teraz by som bol „normálny“. No čas sa nedá vrátiť a viac to nezmením. Mojím veľkým šťastím bolo, že som ešte nemal metastázy. Stretol som sa totiž s mnohými, ktorí ich mali, a už, bohužiaľ, nežijú.


Ako ste sa cítili po operácii?
Po pár dňoch ma z nemocnice prepustili. Starostlivosť o stómiu mi nerobila väčšie problémy. Sestričky ma všetko potrebné naučili. Ošetriť stómiu a vymeniť si vrecko som zvládal úplne sám. Akurát tá hnusná chemoterapia. Nebolo to nič príjemné. Zvlášť, keď som počas liečby stretával ľudí s podobným osudom. Ani neviem, ako to popísať, tú ich farbu, to nebola ani bledosť...Opýtal som sa lekára, či nie je nejaká iná možnosť. Nastavil ma na tabletky, čo mi prospelo hlavne po psychickej stránke, už som nestretával onkologických pacientov. Samozrejme, ani to nebolo ľahké. No pochmúrne myšlienky sa už darilo zahnať. Prosto som si povedal, že sa len tak nepoddám. Po dvoch mesiacoch som začal pracovať. Nijako som sa neprepínal, iba som bral zákazky, o ktorých som vedel, že ich bez problémov zvládnem. Začal som chodiť do „fitka“. Vždy som bol aktívnym športovcom a nemienil som sa športu vzdať. Cvičiť som začal, samozrejme, postupne, pomaly. Veľmi mi pomáhalo, že som bol v kolektíve, medzi priateľmi. 

"Prosto som si povedal, že sa len tak nepoddám."


Takže so stómiou žijete bez problémov?
Počul som, že mnoho mužov sa necháva „obskakovať“ manželkami, ja to zvládam sám. Všetko potrebné som sa bez problémov naučil. Od začiatku používam pomôcky spoločnosti ConvaTec, ktoré mi dali v nemocnici. Akurát výpustné vrecká som vymenil za uzavreté. Mám ich doma, v práci, na chate. Aby všade boli po ruke a nestalo sa, že by mi niečo chýbalo.


Takže by sa dalo povedať, že žijete bez akýchkoľvek obmedzení?
Viac-menej áno. Aj keď pred operáciou som hrával futbal, už sa mu nevenujem. Futbal je príliš kontaktný šport. Pri futbale dochádza k tvrdším fyzickým stretom medzi hráčmi, aj keď bývajú neúmyselné. Mal som pocit, že futbal pre človeka so stómiou už nie je vhodný. Ale ostal som pri ňom. Trénujem dorast v neďalekej dedinke, kde hráva aj môj syn – vlastne všetky naše deti som od malička viedol k športu. Venoval som sa aj plávaniu, no po operácii som plávanie obmedzil. Chodiť s vreckom po kúpalisku alebo po plavárni nebudem. A zájsť na kúpalisko v tričku? To tiež nie. No na druhej strane, kto nešportuje, takmer nežije. Človek predsa nemusí športovať profesionálne. Bohato stačí, ak to robí rekreačne. Do „fitka“ zájdem pravidelne, aj päťkrát do týždňa. Každé ráno pred prácou si zacvičím. A nesmiem zabudnúť na motorku. Tá je mojou vášňou. Častokrát si na nej s chlapcami zájdem po práci len tak vyvetrať hlavu. Najčastejšie smerom k Banskej Štiavnici. Doma máme aj dvoch psích miláčikov, srnčích ratlíkov, ktorým sa radi venujeme. Pohodu s rodinou si užívam na chate neďaleko Banskej Bystrice. Je to neuveriteľný relax. Keď prídem medzi „normálnych“ ľudí, nikto si ani len nevšimne, že mám stómiu, a tí čo to o mne vedia, berú ma, akoby som ju nemal.


Čo by ste odkázali našim čitateľom?
Určite sa začať venovať športu. Hoci len rýchlej chôdzi. Stále počúvam od známych, že nevládzu. Ja vládzem, pretože pravidelne športujem a som na záťaž zvyknutý. No a neumárať sa. Isteže, aj ja mnohokrát, ako som už aj spomínal, pomyslím na to, že som mohol ísť k lekárovi skôr... Ale čo mi to teraz pomôže? Musíme ísť ďalej. Netreba sa opúšťať a namýšľať si. Žiť život naďalej, tak ako doposiaľ.  

"Kto nešportuje, takmer nežije."

Informácie získané prostredníctvom cookies používa spoločnosť Convatec na lepšie porozumenie návštevníkov a spôsobu ich interakcie s webovou stránkou. Všetky informácie sú anonymné, ale sledujú trendy, ako napríklad spôsob, akým sa pohybujú po webovej stránke.

Pokračovaním prehľadávania stránky, súhlasíte s používaním cookies. Ak si chcete zablokovať cookies pokračujte na inštrukcie.

Viac o používaní Cookies na našej stránke sa môžete dozvedieť na Politika Cookies