Stomik optimista a jeho rodina

S Ing. Petrom Malíkom, členom ILCO klubu Bratislava, sa rozprávala PhDr. Bea Zabáková, PhD., šéfredaktorka časopisu RADIM.

Prvé rady o ošetrovaní stómie a stomických pomôckach mi podala stomasestra.

Viem o vás, že ste stomikom už niekoľko rokov. Predstavte sa našim čitateľom.
Mám 71 rokov, som ženatý s manželkou Emkou. Vychovali sme 2 deti, syna Miroslava a dcéru Martinu, dnes sú už dospelí, zamestnaní, s kompletnými rodinkami. Máme 5 vnúčat, vnuk Michal a vnučka Veronika s vysokoškolským vzdelaním sú už zamestnaní. Vnučka Adriána s maturitou tiež už pracuje. Vnuk David je gymnazista pred maturitou. Naším slniečkom je prváčik, 7-ročný vnúčik Oliverko. Manželka Emka pracovala 39 rokov v zdravotníctve a je už na dôchodku. Ako rodený Bratislavčan svoje mesto v jeho histórii aj súčasnosti obdivujem a mám rád aj s jeho nedostatkami. S vysokoškolským ekonomickým vzdelaním som počas celého produktívneho života pracoval v oblasti finančníctva a bankovníctva ako manažér. Privátne i pracovne môj život plynul pokojným tempom, až pokiaľ som v roku 2000 vážne neochorel.

Prešlo už niekoľko rokov od operácie, keď vám bola vyvedená stómia. Pamätáte sa na to ešte?
Na takýto nečakaný zásah do života sa nedá zabudnúť. Sonografiou mi náhodne zistili nádor na ľavej obličke. A v čase prípravy na operáciu ďalší nádor na hrubom čreve. Žiaľ, v oboch prípadoch malígne. Relatívne zo zdravej osoby som sa stal z večera na ráno ťažší onkologický pacient. Lekári-špecialisti s mojím súhlasom realizovali dvojoperáciu. Na jeseň roku 2000 vykonali nefrektómiu – odstránenie ľavej obličky aj s nádorom. Súbežne, vtedy ešte bez zavedenia stómie, ma zbavili aj nádoru z hrubého čreva. Nasledovala krátkodobá, ľahká chemoterapia, ale nevyhnutná, komplexná rádioterapia. Keď som sa už-už chystal späť do práce, ožiarenia zaúčinkovali negatívne. Síce mi pravdepodobne mi zachránili život, ale súčasne došlo k zúženiu a upchatiu čriev. V akútnom stave ma v lete 2001 opätovne operovali. Žiaľ, už so zavedením stómie, najprv dočasnej, ale časom trvalej. Mám syndróm krátkeho tenkého čreva. Preto som reálne ileo-kolostomik. Po uplynutí jedného roka ma definitívne vytrhli z pracovného procesu a zaradili do trvalého invalidného dôchodku. Môj zdravotný stav je síce v remisii, stabilizovaný, ale pod nepretržitou lekárskou kontrolou.

"Privátne i pracovne môj život plynul pokojným tempom, až pokiaľ som v roku 2000 vážne neochorel."

Čo, alebo kto vám pomohol v začiatkoch po operácii?
Prvé rady o ošetrovaní stómie a stomických pomôckach mi podala stomasestra. Jednoznačne najdôležitejšou osobou po operáciách bola pre mňa manželka Emka. Postihlo ma šťastie v nešťastí. Prečo? Včas mi zistili ochorenie, aj nádory boli operovateľné. Manželka ma ako celoživotná zdravotníčka svojou odbornosťou a obetavosťou podporila fyzicky aj psychicky. Jej zásluhou bol môj návrat do každodenného života rýchly. Naučila ma zžiť sa so stómiou ako súčasťou svojho tela, aj ošetrovať si ju. Ale podmienkou úspešného vyrovnania sa s chorobou je bezpodmienečne vlastná vôľa a optimizmus. A tie som mal.

Viem o vás, že so svojou manželkou ste spolu už niekoľko rokov. Ako dlho ste spolu?
Na jeseň 1973 sme mali svadbu v Primaciálnom paláci na Starej Radnici a svadobnú hostinu vo vtedajšom Lotos bare historického hotela Carlton. V roku 2013 sme oslávili v Červenom salóniku zrekonštruovaného Carltonu 40 rokov spoločného života. A keď nám bude súdené, tak na jeseň tohto roka si s manželkou spolu pripomenieme neuveriteľných 44 rokov našej spoločnej cesty. S jej starosťami aj radosťami.

Môžete sa s nami podeliť o tajomstvo vášho dlhoročného spolužitia?
Nie je to žiadne tajomstvo, ale skôr rozumný, citlivý, tolerantný vzájomný vzťah. Ani pre nás to nebola vždy prechádzka ružovou záhradou. Veď život hádže pod nohy polienka a problémy, ktoré treba prekonávať. Spoločným úsilím sme to dokázali. Aj v našej rodinke s dvoma deťmi sa striedali lepšie dni s horšími. Chvalabohu, tých šťastnejších dní a chvíľ za tie roky bolo viac. Nesmiem zabudnúť na vzájomnú úctu a toleranciu. Boli určite aj chybné krôčiky, ale dôležitá bola schopnosť navzájom si odpúšťať. Iba takto sa nám darilo prekonávať zdanlivo aj nemožné.

"Aj v našej rodinke s dvomi deťmi sa striedali lepšie dni s horšími. Chvalabohu, tých šťastnejších dní a chvíľ za tie roky bolo viac. Nesmiem zabudnúť na vzájomnú úctu a toleranciu."

Čo je základom vzťahu, aby dobre fungoval? V dnešnom svete je to vzácnosť, keď je niekto spolu toľko rokov.
V mladosti hrala prvé husle určite láska. Rokmi sa pretavila do úprimného, pevného priateľstva. Nezanedbateľné sú tiež vzájomné kompromisy. Základom je spoločný vzťah k rodine. U nás funguje aj správne rozdelenie rodinných úloh. Manželka sa vzorne starala o perfektne fungujúcu domácnosť. Preferovala starostlivosť o deti, neskôr aj o vnúčatá ako nezištnú pomoc našim dospelým deťom. Moje zameranie spočívalo v príprave detí na vyučovanie do školy. Vnučka Veronika začiatkom mája priviedla na svet synčeka Martinka. Je to naše prvé pravnúča. Sme hrdí a šťastní, že sme sa dožili nového „titulu“ – prastarí rodičia. Permanentne som mal pod dohľadom všetky administratívne záležitosti. Utužovaniu manželstva pomohli aj spoločné záujmy. Najmä rodinné dovolenky v horách a pri mori, spoločné cestovanie po svete aj po rodnom Slovensku. Jednoducho, vedieť spolu aj oddychovať. Najobľúbenejšími destináciami našich rekondičných pobytov a privátnych dovoleniek sú Vysoké a Nízke Tatry, Trenčianske Teplice, Bojnice, Liptovský Ján, Rajecké Teplice, zo zahraničia Bulharsko, grécke ostrovy Rhodos a Kréta, Djerba v Tunise. Nepretržitým spoločným záujmom je kultúra. Časté navštevovanie divadiel a koncertov. V posledných rokoch nám pribudli viaceré zdravotné problémy. Manželke kardiologické, vrátane strojčeka na srdiečko, ku ktorým sa pridružili nepríjemné neurologické ochorenia. Nuž a ja, ako viete, som už 16 rokov stomik a onkologický pacient s oslabenou imunitou. Nutnosť čiastočnej diéty je nevyhnutná. Bez vzájomnej pomoci si to obaja nevieme predstaviť. Sebakriticky priznávam, že nedokážem ako chlap vrátiť manželke v plnom rozsahu jej obetavosť a starostlivosť voči mne. Ale snažím sa.

"Píšem najmä o histórii a súčasnosti našej metropoly – kaviarne, reštaurácie, vinárne, lesoparky, záhrady, parčíky, mestské časti sú hlavnou náplňou mojich príspevkov. Trinásť rokov som aktívny vo vedení ILCO klubu stomikov Bratislava."

Stále žijete aktívnym životom. Čo vás momentálne najviac napĺňa?
Mojím celoživotným hobby Number One bola a zostala žurnalistika. Už ako študent som začal písať do denníka Smena. Postupne aj do denníka Práca, Večerníka, odborných bankových časopisov, aktívne som prednášal v Bankovej akadémii mladým adeptom na bankárov. Šesť rokov som pracoval v redakčnej rade časopisu Lamačan. Nasledovalo externé dopisovanie do renomovaného denníka Pravda. Sedem rokov som veľmi činorodo spolupracoval s mesačníkom všetkých Bratislavčanov – Metropola. Píšem najmä o histórii a súčasnosti našej metropoly – kaviarne, reštaurácie, vinárne, lesoparky, záhrady, parčíky či mestské časti sú hlavnou náplňou mojich príspevkov. Trinásť rokov som aktívny vo vedení ILCO klubu stomikov Bratislava. Spoluredigujem vlastný časopis Spravodajca stomikov, do ktorého pravidelne prispievam. Taktiež do zdravotníckych časopisov Slovilco, Helios a teraz s potešením už aj do Radima. Na Univerzite tretieho veku pôsobím už 7 rokov. Úspešne som promoval v odbore žurnalistika, pokračoval v štúdiu Dejiny kultúry Rimanov spojené s výučbou latinčiny, ďalej Reálie Talianska či Topografia antiky Grécka a Itálie. Popritom úžasné exkurzie po kultúrnych pamiatkach v Taliansku, Rakúsku, Maďarsku, Česku a, samozrejme, po Slovensku. Je nenahraditeľné prešliapať svetové kultúrne pamiatky vlastnými nohami a vidieť ich vlastnými očami. Najbližšie plánujem študovať pamiatky Slovenska. Mojou túžbou bolo vždy spoznávať nepoznané. Pri Miestnom úrade v Lamači som si odkrútil 7 rokov v kultúrnej komisii a v súčasnosti už 2 roky v komisii sociálnej. Trvalým koníčkom číslo 2 mi zostalo umelecké slovo a najmä poézia. Aj čítaná, aj mnou prednesená. Mojimi vyvolenými majstrami sú Smrek, Sládkovič, Kostra, Rúfus, Villon. Odmalička naše vnúčatá vodím do múzeií, galérií, výletnou loďou až na Devín, samozrejme, na Bratislavský hrad, aby spoznávali svoje rodné mesto. Každoročne sa zúčastňujem akcií Poézia s Metropolou, Osobnosti Bratislavy, Slovenka roka, Kultúrne leto. Pokiaľ hlava funguje a nohy ma nosia, snažím sa byť aktívny.

"Každý si sám musí vybudovať vlastné aktivity, ktoré ho tešia a v ktorých sa realizuje. Neutiahnuť sa do pasivity, ale byť čo najčastejšie medzi ľuďmi. Nepripúšťať si svoj vek. Lebo stará je v Bratislave len Michalská brána, my – seniori sme iba skôr narodení."

Odkázali by ste niečo našim čitateľom v súvislosti so stómiou?
Dôležitá je dôvera k medicínskemu personálu s odkázanosťou na ich zdravotnú starostlivosť o vás. U mňa je to už 16 rokov Národný onkologický ústav, kde som na paliatívnej ambulancii v dispenzárnom sledovaní. Významné je pevné, chápavé, citlivé rodinné zázemie. Denne a dôsledne sa starať o svoju stómiu. Veď bez nej sa nemôžete pohnúť ani na krok. Pohyb musí byť vaším sústavným motorom. Preto som si okrem prechádzok či turistiky zaobstaral štvornohého kamaráta, ktorý vás k pohybu donúti. Spojil som užitočné s príjemným. Každý si sám musí vybudovať vlastné aktivity, ktoré ho tešia a v ktorých sa realizuje. Neutiahnuť sa do pasivity, ale byť čo najčastejšie medzi ľuďmi. Nepripúšťať si svoj vek. Lebo stará je v Bratislave len Michalská brána, my – seniori sme iba skôr narodení. Svoj vek a zdravotný stav skĺbiť s primeranou aktivitou. Optimisticky myslieť a vedieť sa zasmiať, trebárs aj sám na sebe. Lebo smiech lieči. Priatelia, stomici, pri pevnej vôli sa to určite dá! Nedajte sa nikým a ničím odradiť!