Treba sa hýbať

Ing. Stanislav Obertáš

S pánom Milanom Feješom, predsedom Klubu stomikov v Galante, sa zhováral Ing. Stanislav Obertáš, Senior Sales Representative, ConvaTec.

Koncom februára tohto roka som dostal pozvanie zúčastniť sa stretnutia v Klube stomikov v Galante. Počas šiestich rokov, čo pracujem v spoločnosti ConvaTec, som neodmietol ani jedno stretnutie preto, že sa mi nechcelo. Na marcovom klubovom stretnutí bola výborná atmosféra, ťažko sa mi odchádzalo, a tak vznikol nápad napísať opäť o jednom z vás.
Som nadšený, že som svoj čas venoval niekomu, koho som si mohol vypočuť a zobrať si cenné rady k srdcu, a to od človeka, ktorý je starší, má skúsenosti a je veľmi aktívny a húževnatý. Týmto človekom je pán Milan Feješ, predseda Klubu stomikov v Galante.

Pán Feješ, mohli by ste sa čitateľom predstaviť?
Mám 65 rokov, pochádzam zo Sládkovičova, kde bývame spolu s manželkou. Máme spolu troch synov, dve vnučky a jedného vnuka. Momentálne som na dôchodku. Po maturite som pracoval ako rušňovodič – dá sa povedať, že som skoro celý život zasvätil železniciam.
V živote som nebol chorý. Káva, alkohol, cigarety boli pre mňa tabu. Stómia sa u mňa spája so seriálom Prežijú rok 2000 o ohrozených druhoch zvierat vo svete, ktorý v tomto roku išiel v televízii. V októbri 2000 ma postihla rakovina konečníka. V Železničnej nemocnici a poliklinike v Bratislave som podstúpil asi všetky vyšetrenia, ktoré boli v tej dobe možné. Doteraz si pochvaľujem ich výbornú starostlivosť.

Ako ste sa vyrovnali s novou situáciou?
Vývod ako riešenie som neprijal. Podpísal som reverz. Chcel som sa vrátiť do práce, výsledky boli dobré. Ale dokedy by boli dobré?

"Mal som aktivity, ako bicyklovanie, plávanie a turistika. Rekreačne som sa venoval kulturistike, so synom sme sa pretekali, kto bude lepšie vyrysovaný."

Bolo to ťažké rozhodnutie. Máme v rodine lekára – jeho rada znela, že keď nepodstúpim operáciu, metastázy sa rozšíria a do polroka budem pod zemou. Vyšetrenia potvrdili, že vývod bude potrebné spraviť. Operoval ma chirurg v Ružinove, MUDr. Ján Doboš. Bol to kamarát zo stredoškolských čias, hrávali sme spolu stolný tenis, chodili sme sa lyžovať. Hlavný operatér bol MUDr. Rudolf Škubla. Vo svojich 47 rokoch som sa stal stomikom.

Museli ste zanechať prácu a všetky koníčky, čo ste dovtedy robili?
V tom čase mali synovia 24, 20 a 14 rokov, manželka vtedy nepracovala. Rodinu som chcel zabezpečiť, predstava o žití z nemocenskej bola zlá. Bol som 9 mesiacov PN, príjem klesol o polovicu, manželka išla pracovať. Po zvládnutí 5-mesačnej chemoterapie som sa pýtal do práce. Ani počuť som nechcel o invalidnom dôchodku. Bol som doma, hľadal som si rôzne aktivity, napríklad prácu v záhrade alebo pomoc kamarátom. 

"Posudkový lekár zo Železničnej nemocnice a polikliniky povedal, že stómia nie je choroba, je to len kozmetická vada."

Ak tomu dobre rozumiem, prácu rušňovodiča ste robili znova?
Práca bola v EuroCity a InterCity osobných vlakoch, trasa Budapešť – Praha, ja som bol na úseku Břeclav – Štúrovo. V roku 2015 som išiel do dôchodku, no stále ma volajú, aby som sa vrátil.
Je to náročné povolanie, vlaky jazdia rýchlosťou až 160 km/hod., počasie si nevyberáte. Funguje tu nepretržitý režim, človek nevie, či je deň alebo noc, stravovať sa nedá len tak, že odstavím vlak a idem na obed.

Ako ste prácu zvládali so stómiou?
Asi jeden rok som zmenu prijímal, bolo to kritické. Stomické vrecká sa zo začiatku odliepali, a vždy v najnevhodnejšiu chvíľu. Neskôr som si robil žarty. Bol som univerzálny rušňovodič – keď ma chytil pocit stolice, nemusel som zastaviť vlak. Vrecko vyhodím von oknom, nalepím nové. V kabíne rušňa nie je žiadna toaleta, aj to si človek musí naplánovať. IC vlaky nestoja len tak hocikde a hocikedy.

Zažili ste niečo, čo si človek navždy zapamätá?
Treba sa pozrieť aj za roh, na priecestiach sa vám vie hocičo a hocikto objaviť. Spomínam si na nehodu vlaku IC 507 Kriváň pri obci Beňadiková v roku 2013. V Žiline sme mali 3 minúty na prestriedanie. Vlak potom narazil do posýpacieho auta, rušňovodič, s ktorým som sa striedal, zomrel.

Pred operáciou ste boli športovec, čo bolo impulzom znova sa postaviť na štartovaciu čiaru?
V júni 2000, ešte pred stómiou, som bol prvýkrát na cyklomaratóne z Bratislavy do Jasnej, trasa má 315 km. Po operácii som bol unavený, schudnutý, začal som na sebe pracovať, vrátil som sa naspäť k športu. Nevzdal som sa. Cyklista Lance Armstrong bol môj vzor – mal rakovinu semenníkov a po dvojročnej liečbe vyhral 7-krát Tour de France. Bol som na seba tvrdý.

Čomu všetkému sa venujete?
Cyklistika – tento rok (16. 6. 2018) idem na cyklomaratón z Bratislavy do Jasnej po desiatykrát. Registrovaný som v Cykloklube Apollo Bratislava. 1. – 9. júna sa zúčastňujem aj na cyklojazde pre stomikov Překonej své hranice naprieč celou Českou republikou.
Lyže – od svojej 35-ky bežkujem, v 55-ke som začal lyžovať. Treba sa hýbať aj v zime. Podľa možnosti chodím s kamarátmi, cez gopass si meriame, kto koľko kilometrov odlyžuje za sezónu. Najnáročnejšiu trasu som mal Lomnické sedlo vo Vysokých Tatrách.
Kolky hrávam odvtedy, čo som odišiel do dôchodku. V Sládkovičove som členom Slovenského kolkárskeho klubu Slavoj Sládkovičovo, hrávame ligu.
Prechádzky so psom – mám vlčiaka Tinku, má 2 roky. Som členom kynologického klubu Hody.
Kúpanie v mori – používam pomôcky s prídržným opaskom. Pomôcky držia aj samotné, prídržný opasok je však istota. Človek si to všetko musí odskúšať, roky praxe spravia svoje.

A čo klub stomikov?
Od roku 2007 som predsedom Klubu v Galante, v tomto roku bude 20. výročie klubu. Aktívne máme 30 členov. Tento rok 26. 6. organizujeme v „kulturáku“ v Gáni 7. ročník športového dňa. Je to stretnutie našich členov aj členov z iných klubov z okolia. Hráme dámu a stolný tenis. Podáva sa guláš, no hlavne je to posedenie s dobrými ľuďmi.

Aké máte plány do budúcna?
Vydržať čo najdlhšie, žiť s úsmevom. Mám veľa aktivít, už ani nové nepriberám, nemám ich kam zaradiť.

"Nabíjam baterky – vonku človek príde na iné myšlienky, to ma štartuje."

Čo by ste odkázali ďalším stomikom?
Treba sa stretávať, nebáť sa, sme si rovní, vieme si pomôcť. Príďte medzi nás, porozprávame sa. Netreba sa uzatvárať, vždy sa nájde nejaké riešenie.